(* 1686, Cinobaňa-Turíčky , † 23.3.1750, v blízkosti Trenčína )
Narodil sa v r. 1686 v Cinobani-Turíčkach (okr. Lučenec) v rodine evanjelického kňaza a učiteľa. Strednú školu vychodil v Lučenci a v Banskej Bystrici, kde vynikal najmä vo fyzike, matematike a kreslení, čo predurčilo jeho životnú cestu. V r. 1719 sa priúčal medirytectvu v Norimberku, neskôr študoval na nemeckých univerzitách v Altdorfe a v Jene (1721–1723), napokon kartografiu na vojenskej akadémii vo Viedni. Krátko pôsobil ako dvorný matematik saského kniežaťa, v r. 1725–1735 bol stoličným matematikom-inžinierom Bratislavskej stolice, venoval sa najmä melioračným prácam. V r. 1735 ho menovali profesorom banskej školy v Banskej Štiavnici a inžinierom stredoslovenských banských miest. Na čele tejto inštitúcie, predchodkyne štiavnickej Banskej akadémie, prvej na svete, stál do r. 1748, neskôr sa venoval už len inžinierskej činnosti. Počas terénnych prác na výstavbe protipovodňovej hrádze v Trenčíne ochorel a krátko na to pri návrate domov do Štiavnice zomrel na neznámom mieste.
Mal mimoriadne rozmanitú a rozsiahlu činnosť, ktorej ťažisko je v kartografických a rôznych staviteľských prácach v oblasti vodných, banských, sčasti aj fortifikačných a iných stavieb. Bol jedným z hlavných spolupracovníkov Mateja Bela pri spracovaní jeho rozsiahlych vlastivedných projektov, v rámci ktorých vyhotovil mapy všetkých slovenských a veľkú časť ostatných uhorských stolíc. Úzko spolupracoval s Matejom Belom na jeho životnom diele Notitia Hungariae, do ktorého vyhotovil podrobné mapy i plány miest a hradov. Roku 1735 vyšiel ich prvý zväzok, ktorý venovali Bratislavskej stolici (Mappa comitatus Posoniensis), o rok druhý zväzok o Turčianskej, Zvolenskej a Liptovskej stolici a v roku 1741 o troch maďarských stoliciach. Posledný štvrtý zväzok z roku 1742 patril Novohradskej, tekovskej, Nitrianskej a Hontianskej stolici. Jeho rozsiahla kartografická tvorba znamenala kvalitatívny skok v dejinách kartografie na Slovensku i v Uhorsku, najmä exaktnosťou meracích metód, ale aj spôsobom spracovania. V svojej kartografickej činnosti okrem triangulácie využíval aj astronomické pozorovania, v Bratislave zriadil observatórium (1733), pravdepodobne prvé na Slovensku. Výuku banských odborníkov v Banskej Štiavnici položil tiež na exaktné matematické základy, sám pritom prednášal okrem technických predmetov aj matematiku, najmä geometriu. V súvislosti s vedeckým sporom svojho bývalého učiteľa, dvorného matematika J. J. Marinoniho, sa venoval aj problému kvadratúry kruhu a pomocou Lagnyho radu vypočítal hodnotu π na 25 desatinných miest.
S. Mikovíny bol aj vynikajúcim vodohospodárskym inžinierom, čo sa prejavilo najmä pri rekonštrukcii starších hrádzí a v projektovaní nových v okolí Banskej Štiavnice. Pre štiavnické bane navrhol výstavbu nového vodného systému, pozostávajúceho zo šestnástich jazier a šesťdesiatich kilometrov hrádzí. Dôležité úlohy kartografie sa v tom období neprejavovali len pri výstavbe vodných stavieb, ale aj pri regulácii riek a vysušovaní močarísk. Poverili ho preto odvodnením močarísk na okolí Taty v Uhorsku, zhotovením plánov na stavbu kráľovského paláca v Budíne (1749) a na reguláciu Váhu v okolí Trenčína.
Právom sa mu dostalo aj viacerých ocenení: roku 1735 ho cisár Karol VI. vymenoval za cisársko-kráľovského inžiniera dolnouhorských banských miest, bol členom Pruskej kráľovskej akadémie v Berlíne, dvorným kartografom v Jene a dvorným radcom a architektom.
Doc. RNDr. Elena Ferencová, CSc., Lekárska fakulta Univerzity Komenského, Bratislava, Slovenská republika
